Funakoshi

Keď majster Funakoshi prišiel roku 1922 do Japonska, bol ihneď konfrontovaný s novou mentalitou, ktorá mohla rozhodne ovplyvniť obrat okinawského karate. Na Okinawe bolo až do tohto okamihu bežnej zakladať vlastné štýly výberom metód z hlavného systému, ktoré sa potom sami považovali za dôležitejšie ako hlavni systém. Tak vzniklo Okinawate z nesmierneho množstva metód a techník, takže nebolo pre žiadnehojednotlivca možné ich všetky ovládnuť.

Napriek tomu sa majstri vo svojom vyučovaní koncentrovali na osobny ťažisko z celkového systému a učili – bez toho, aby založili vlastný štýl – svoje vlastné poňatie bojového umenia. Tí všetci čerpali z obrovského systému z Okinawa-te – ktorému zostalo podriadené každé osobné poňatie. Potom však, ak bolo hodnotné, bolo samozrejme prevzaté do hlavného systému a uchovalo. Len podľa územia, kde majstri bývali sa rozlišovalo Okinawa-te na Shuri-te a Tomari-te (pozri Shorin-ryu) a Naha-te (pozri Šorei-ryu).

Majster Funakoshi patril k veľkým expertom okinawského bojového umenia. Viac ako tridsať rokov bol žiakom Shorin-ryu. Cvičil najprv pod vedením majstra Itosu a Azat štýl Shuri-te a potom pod vedením mnohých majstrov (pozri Matsumora Niigaki) Tomari-te.

Poznal nesmierny rozsah Okinawa-te lepšie ako ktokoľvek iný a vedel o nedotknuteľnosti hlavného systému. V školách Shorin-ryu sa cvičil iba malý počet kata. Podľa toho na čo kládol ťažisko učiteľ školy. Nikto sa však nevzdialil hlavnému systému a pokúšal sa iba doplniť systém svojim vlastným osobným názorom. Rešpekt pred hlavným systémom ako celkom umožňoval každému učiteľovi vybrať si svoju cestu z veľkej pestrosti možností.

Prostredníctvom dlhoročného výskumu okinawských systémov mal majster Funakoshi hlboký pohľad do možností, ktoré v nich boli obsiahnuté.

Keď ale prišiel do Japonska, narazil na novú mentalitu, ktorá znemožňovala učenie bojového umenia podľa starých okinawských vzorov. V Japonsku práve prebiehal proces odlučovanie bojových umení od tradície a bolo ponúkané ako konzumný tovar, pretože tým bolo možné dosiahnuť rýchlejšie šírenie a prirodzene aj osobné výhody. K tomu bolo potrebné vytvoriť pevne ohraničený, konkurencieschopný štýl, ktorý by bol strihaný pre potreby trhu a ktorý by vydržal konfrontácii s iným štýlom.

Funakoshi

V tomto zmenenom poňatí začal majster Funakoshi v Japonsku vyučovať. Od začiatku bolo jasné, že nemôže svoje japonské žiakov nadchnúť tým, čo doposiaľ platilo v okinawskom karate. Moderné Japonci hľadali nadväznosť na konzumne orientovaný svet a boli zožieraný túžbou nahradiť kvalitu kvantitou. Karate ako cesta mohlo v tom čase v Japonsku len ťažko prežiť. Potrebovalo športové aspekt – súťaž – vonkajšie príťažlivosť.

Majster Funakoshi sa tomu dlho bránil, pretože tušil, že by tým karate mohlo stratiť svoj obsah.Hľadal možnosti, ktoré by mu dovolili oboje spojiť do jedného.

Najvýznamnejšie novotou bolo, že nakoniec dovolil, aby do cvičenia boli zaradené okrem Kata-Bunkai Kata-kumite aj iné formy kumite, ktoré sa postupom stali pevnou súčasťou tréningu. Tak vzniklo najprv Gohon-kumite a Sanbon-kumite, potom Kihon ippon-kumite, Jiu ipponkumite a nakoniec Jiyu-kumite.

Tiež majster Funakoshi od začiatku usiloval o učebný systém, ktorý by zabezpečoval v budúcnosti prístup ku karate ako celku, ale aby bol vo svojom rozsahu natoľko obmedzený, aby cvičenie nemalo za následok púhe úsilí o formu.

Okinawský metódu – nechať žiakov cvičiť tri roky rovnaká kata – nebolo v Japonsku možné zaviesť. Trvalo takmer 15 rokov, než sa majster Funakoshi konečne rozhodol zredukovať vo svojej škole kata. Vo svojej prvej publikácii (Ryukyu Kempo Karate, 1922) opisuje ešte kata Pinan 1-5, Naihanchi 1-3, Bassam sho, Kushanku-dai, Kushanku -sho, Gojushiho, Sesan, Chint, China, jiiné, jion, Jitte, Wanshi , Wandau, Roha, Jumu, Wando, Sochin, Niseshi, Sanseru, Suparinpei, Wankuwan, Kokan a Unsu. Toto je pestro namiešaný systém, v ktorom sú zahrnuté všetky okinawskej školy, ale ako učebná metóda to bolo príliš široké. Až vo svojej poslednej knihe ustanovil Funakoshi pevne vo svojom systéme počet kata na 15.

Funakoshi

V tomto systéme použil Heian-Kata k výučbe stupňov Kyu (v tej dobe bolo 5 Kyu stupňov) a Tekke-kata k osvojeniu dobrého postoja a na prepojenie postoje a techniky.Bassam a Kanku sa dostali do štýlu vďaka ich technické rôznosti a platili za najdôležitejšie kata systému.

Hangetsu prevzal majster Funakoshi, aby učil hlavné princípy škôl Šorei.Empi mala podčiarknuť pohyblivosť bokov, vyhýbanie sa a rýchlosť, zatiaľ čo Jitte princípy obrany (prácu svalov pri obrane, spojené s tokom energie a postojom). Jion učí priamy bojový štýl so silnými technikami, bez ústupe, zatiaľ čo Gankaku obsahuje psychologický aspekt bojovníka sa Zanshin (duchaprítomnosť), Yomi (predvídanie) a Suki (využitie šance).

Týmto súborom považoval majster Funakoshi dostatočne zastúpenou rôznorodosť okinawského hlavného systému a jeho žiaci mali šance sa rozvíjať v ľubovoľnom smere, až sa sami stanú skúsenými majstrami.

Jeho vyučovanie sa v podstate skladalo z kata a bunkám a stavalo na princípoch okinawského Shuri-te školy majstra Itosu. Aby doviedol techniky k dokonalosti, nechal cvičiť Kihon a prácu s Makiwara. Z veľkého množstva bodov na tele (Kyushu) vybral tie, ktoré bývajú napádané v kata typických pre štýl, a zostavil ich do systému, ktorý nazval Jintaikyusho. To platí v Shotokan karate ako vodítko pre napadané telesné body v Kata-Bunkai. K tomu patrí perfektnosť zodpovedajúce techniky a zvládnutie rôznych foriem sily (Kime).